Dvorská zástavba na území Karpát

Všeobecná charakteristika meniacej sa cez storočia zástavby veľmožov a šľachtý na území Karpátv Malopoľsku. viac

Majetku stavane veľmožmi vznikali hlavne na základe feudálnych poplatkov platených poľnohospodármi a platov z plnených šľachtou úradných funkcií (podiel na daniach,  pokutách, súdnych poplatkoch, atď.). Manifestujúci svoj štatút a silu veľmoži už v 13. storočí stavali prvé súkromné zámky, ktoré plnili obranné a rezidenčné funkcie. V praxi výstavba okázalých majetkov stala sa dobré fungujúcim nástrojom v boji o vyššie príjmy a uradné hodnosti.  

            V 15. storočí  spolu so zmenou hospodárskeho systému v Poľsku – z daňového systému  na feudálny systém – došlo k nárastu významu rezidencií ako prostriedku manifestácie významnosti rodu, hoci obranná funkcia dvoru sa popri tomu zachovala. Podľa názvy miesta lokalizácii sídlisk a samotných rezidencií veľmoži prispôsobovali svoje priezviská, čo prispievalo k zdôrazneniu významu rodiny rástol, odlíšení jej voči ostatným, a zúžení rodinných vzťahov. Spôsobovalo to aj väčšou starostlivosťou o zabezpečenie kontinuity pokrvného príbuzenstva v mužskej línii, aby rodové hniezdo neprešlo do rúk vzdelanejšej rodiny alebo cudzích ľudí (napríklad v prípade manželstva dcéry alebo keď majetok sa staval vlastnosťou manžela). 

            Od 16. storočia panské rezidencie pomaly strácali svoju obrannú úlohu, stále častejšie sa stavali časťou rozsiahleho majetku a okrem obytných funkcií plnili administratívne funkcie.  V tomto období admistrativno-feudálny systém spôsoboval tiež vývoj poľnohospodárskeho typu hospodárstva  a poľnohospodári boli definitívne zviazaní s pôdou. Napriek tomu, že existoval pohyb medzi spoločenskými vrstvami, šľachtická trieda pomaly sa uzatvárala. Takisto v tomto období začali miznúť stredoveké rytierske rodiny a na miesto toho vznikali obrovské šľachtické rody, ako:  Zamoyských, Zebrzydowských, Potockých, Lubomirských, Myszkowských a meštiacke rody: Bonerovcov, Dantyszkovcov, Kromerovcov, alebo Ciołkovcov.

Koncom 16. storočia aj v 1. polovici 17. storočia v malopoľskej skeneri   stále častejšie vznikali murované z tehly a kamenia budovy (hoci drevo ďalej bolo hlavným stavebným materiálom). Najviac viditeľným v poľskej architektúre a výzdobe prvkom v tomto období  boli orientálne vzory, ktoré mali relevantný vplyv na novú a šíriacu ideológiu – sarmatskú.   Orientálne prvky boli viditeľné hlavné v interiéroch domov a v šľachtických odevoch.

Ďalšia etapa pre šľachtickú výstavbu v Malopoľsku – hoci tentokrát viac negatívny – začal sa spolu s prenesením  hlavného mesta do Varšavy (v roku 1596). Je to obdobie dozrievania baroku v Poľsku. Tento štýl vyvíjal sa vo veľkej miere v závislosti od politických udalosti, a jednou z najdôležitejších tohto typu udalosti  v Poľsku bolo práve prenesenie hlavného mesta.   Malopoľsko stratilo svoj predchádzajúci význam, a spolu s ňom uskutočňované tu veľké iniciatívy. Odchádzali rodiny a s nimi umelci a architekti. Stále vznikalo menej nových predpokladov. Staré sídla boli prestavané, no často boli tiež opúšťané. Navyše zničenia, ktoré pôsobila Švédska potopa  (1655–1660) konečne rozhodli o osude poľnohospodárskych sídlisk. Na území Malopoľska bývalo menej a menej veľmožov – ich synovia odsťahovali sa na východ, kde hľadali pre seba nové terény. V dôsledku zväčšovali sa majetku zámožnej a mierne zámožnej šľachty. Značné rástol počet chudobnej šľachty – drobnej šľachty a šľachty bez majetkov. Na miesto toho kláštory nadobúdali statky...

Koniec 18. storočia priniesol značné zmeny pre Maľopolsko a celý štát – zmeny, ktoré podelili homogenitu krajiny, čoho účinky sú viditeľné dodnes. Podkarpatské územie v dôsledku prvého rozboru Poľska  (1772 r.) riedene rakúskou vládou upadlo do rastúcej chudoby a zaostalosti. Vtedy v oblastiach, ktoré nás zaujímajú, nevznikali nové sídla a veľa budov  zmizla navždy. Osud viacerých dvorov určil rok 1846, keď na území Galície vypukla vzbura vidieckych obyvateľov voči šľachtickej triede. 

19. storočie bolo začiatkom obdivu a rozvoj oddychových stredísk. Rozšírila sa Krynica-Zdrój a od 60. rokov aj  Szczawnica, Rabka i Zakopane. Obzvlášť toto posledné stredisko malo veľký vplyv na intelektuálov a umelcov, ktorý začali obdobie fascinácie horami a horskou kultúrou. Začiatkom boli výlety do hôr a kochania sa v horalských zvykoch, no následky boli ďaleko viac dôležité. Časť mysliteľov práve na Podhalu hľadala poľských korení, ktoré v iných oblasťach zahynuli počas rozborov. Stanisław Witkiewicz bol prekurzorom zakopanského štýlu, ktorý mal byť základom tvorenia poľskej národnej architektúry.  

Znovuzískanie národnej nezávislosti zmenilo všetko. Okrem teritoriálnych  transformácií   a dlho očakávanej národnej homogenity – začali sa uskutočňovať zmeny v spoločenských vzťahoch. Malopoľsko odohralo kľúčovú úlohu v jave, ktorý môžeme pomenovať „výstup k ľuďom“. Žijúci a pôsobiaci na týchto územiach umelci a literáti zvrátili sa k tejto časti spoločnosti, ktorá cez storočia bola úplne vylúčená.  Pestovaný už skorej Włodzimierzom Tetmajerom, Lucjanom Rydlom alebo Jackom Malczewským  záujem o vidiecku kultúru a jej predstaviteľov sa vyvinulo získalo popularitu.

Medzivojnové obdobie je tiež poslednou etapou, keď poľský poľnohospodári vznášali budovy.  Vzniknuté v tomto čase paláce a dvory stavané aristokratmi a bohatou šľachtou sú zároveň poslednými prvkami starého spoločenského a architektonického poriadku. 

 

Kategória článku: Článok týkajúci sa historickej témy súvisiaci s chodníkom „Feudálne Karpaty”

 

 

 

Komentáre
Musíte byť prihlásený. Ak ešte nemáte vytvorený účet, zaregistrujte sa!