zobraziť na mape vyhľadávací filter celá obrazovka > <
rozšírte mapu >

Rekviem za gorčanské salaše

Punkt na szlaku: Svet bačov a salašov

Gorce, ktoré boli ešte pred polstoročím pastierskou krajinou, plnou malebných polian a holí s drevenými salašmi a humnami, dnes zarastajú lesom. Iba vďaka starostlivosti Gorčanského národného parku (GPN) sa tu zachránili fragmenty pastierskej krajiny a pretrval tradičný chov oviec. viac

V Gorciach bol ešte v 1. polovici 20. storočia základom hospodárstva chov oviec a dobytka. Je to najdlhšie v Západných Karpatoch, lebo až do 60-tych 20. storočia sa zachovali tradičné formy chovateľsko-pastierskeho hospodárstva s celým kultúrnym obsahom: architektúrou, zvykmi, obyčajami a poverami.

Čo do veľkosti sú Gorce druhé (po Tatrách) najväčšie centrum pastierstva v poľských Karpatoch. Počiatky pastierstva siahajú do prelomu 14. a 15. storočia a sú spojené, ako všade inde, s Valachmi – kočovníkmi prichádzajúcimi z Jadranu. Pastviny sa získavali hlavne výrubom lesa. Od polovice 17. storočia sa časť polian pretransformovala na lúky, kde sa začal pásť dobytok až po kosbe.

Na holiach sa pásli stáda oviec, ale aj volov, ktoré mali ešte v medzivojnovom období po niekoľko desiatok kusov. Voliarne sa sústreďovali hlavne na Gorci a Lubani. V tom čase tu fungovalo okolo 50 kolíb. Po II. svetovej vojne sa pásli ovce hlavne v regióne Turbača a Gorca. Ešte pred štvrťstoročím, po vzniku Gorčanského národného parku, sa dobytok pásol na holiach Turbacz, Mostowice, Kamenická Javorina (poľ. Jaworzyna Kamienicka) a Gorc Kamienicki. Pásli sa tu stáda s počtom kusov 250-300 alebo niekoľko menších, ktoré sa pásli v iných častiach Gorcov. Najdlhšie sa pasenie oviec zachovalo na holi Dlhá pod Turbačom (poľ. Długa pod Turbaczem), a to až do roku 1997. Do 90-tych rokov 20. storočia sa ešte mnoho polian kosilo a pásol sa na nich dobytok .

V súčasnosti existuje na území GPN okolo sto polian. Časť z nich spravuje GPN – kosí ich, reštauruje niektoré salaše, napr. na poľane Stawieniec a Jankówky, ako aj dohliada na tzv. kultúrnu pastvu (napr. od roku 2003 sa ovce vrátili na hoľu Dlhá pod Turbačom). Funguje tiež salaš v osade Malarze v Koninkách (ovce zo salaša sa pasú na hrebeni Turbaczyka) a niekoľko menších je rozosiatych po horách.

Gorczańské hole a poľany, ktoré spásali ovce, boli v 19. storočí len zriedkakedy majetkom jedného hospodára, ako tomu bolo často vo vzdialenejšej minulosti. Často boli naopak majetkom tzv. hromadných alebo susedských spolkov. Pozostatkom po týchto majetkových vzťahoch sú o. i. topografické názvy, napr. Maciejowa (majetok Macieja), Bukowina Waksmundzka, Jaworzyna Kamienicka, Jaworzyna Obidowska, Jaworzyna Ponicka (majetok spolkov z Waksmundu, Kamienice atď.).

Základom pastierskeho hospodárstva bola postavená zrubová koliba, kde bývali tí, čo sa starali o stádo (bača a juhási) a kde sa spracovávalo mlieko na mliečne výrobky. Salaše v Gorciach majú najčastejšie drevenú zrubovú konštrukciu. Valbové alebo novšie – sedlové strechy sa pokrývali dranicou (druh opracovaných dosiek hrúbky 3-5 cm, šírky 9-13 cm a dĺžky až 3m) alebo šindľom. Spravidla mali jednu miestnosť, nanajvýš s jednou priečkou, za ktorou sa nachádzalo miesto na spánok pre baču a kde sa uschovávali cennejšie predmety a údené syry.

Najdôležitejším miestom v kolibe bolo ohnisko – vatra – ktorá horela celý rok. Aby oheň nezhasol, vedľa vatry bola umiestnená klada – tzv. zavaterník, ktorý slúžil na udržiavanie ohňa. Nad ohňom bola od steny po stenu umiestnená žrď, na ktorú bol uchytený drevený hák z konára alebo koreňa – samorast, tzv. jadwiga, na ktorej visel kotol na varenie. Postupne sa na vešanie kotla začalo používať drevené pohyblivé rameno (poľ. odwodziej), čo umožnilo odtiahnuť kotol sponad ohňa. Na stenách boli police s poukladaným riadom používaným na salaši, ako aj syry.

Špecifikom gorczanského salašníctva boli relatívne veľké počty dobytka, ktorý sa pásol sezónne, podobne ako ovce, v horách, mimo dedín. Spravidla malo pre tento účel každé hospodárstvo najmenej jednu poľanu. S pasením dobytka na poľanách boli spojené práce pri zbieraní sena. Na jar a v lete sa tu presťahovali neraz aj celé rodiny. Bývalo sa v zrubových humnách pokrytých dranicami alebo šindľom. Najčastejšie to boli jednopriestorové miestnosti pre inventár a ľudí, ale niekedy sa vyskytli aj predelené, kde ľudia a zvieratá bývali osobitne.

Komentáre
Musíte byť prihlásený. Ak ešte nemáte vytvorený účet, zaregistrujte sa!