Redik z Ludźmierza

V 90-tych rokoch 20. storočia sa v podhalianskom sanktuáriu Matky Božej v Ludźmierzi začal sláviť Bačovský sviatok, vychádzajúci zo starých zvykov a obradov, ktoré sprevádzali jarný redik. Slávi sa v najbližšiu nedeľu ku sviatku sv. Vojtecha (23. apríla) – hlavného patróna pastierov v Západných Karpatoch. V tento deň prichádzajú do ludźmierskeho chrámu bačovia, juhási a majitelia oviec s rodinami. Od Domu zväzu Podhalanov sa procesia pohne ku kostolu. Po ceste naberajú muži do šaflíkov vodu z ludźmierského prameňa, ktorú považujú za zázračnú. Počas bohoslužby ju kňaz posvätí spolu so smolnými štiepmi dreva, tzv. sajtami, ktoré potom berú na hole, aby nimi zapálili vatru na salaši. Svätia sa aj ovčie údené syry – oštiepky – symbol pastierskeho života a námahy. Po bohoslužbe obchádzajú kolenačky majitelia oviec, bačovia a juhási oltár so zázračnou soškou Ludźmierskej Matky Božej. Potom sa všetci stretnú pred kostolom, kde sa v ohrádke pasie maličké stádo oviec. Kňaz ich pokropí svätenou vodou. Pastieri si berú domov svätenú vodu, sajty a oštiepky; tie s nimi potom idú na pastvu, aby ľudí aj zvieratá chránili pred zlým. V minulosti sa svätenie stád a pre život pastierov nevyhnutných predmetov (používaných počas magických úkonov spojených s pastvou) uskutočňovalo pred výhonom na sv. Vojtecha.

Dátum rediku určoval bača v spolupráci s juhásmi. Nebolo jedno, ktorý deň sa stáda a pastieri vyberú do hôr. Musel to byť dobrý deň, prinášajúci šťastie. Za najlepší deň bol považovaný taký, na ktorý v predošlom roku pripadla vigília Božieho Narodenia. V Ostrovných Beskydách a v Gorciach to bol štvrtok a sobota, v regióne Babej hory sobota ako deň zasvätený Matke Božej. V podhalianskom regióne považovali za najlepší deň pre túto príležitosť stredu. Redik sa skoro nikdy neurčoval na piatok ani na žiaden sviatočný deň. Do hôr sa nešlo ani počas Krížových dní (pohyblivý dátum).

Niekoľko dní pred určeným dátumom rediku oznámil bača juhásom, kedy sa uskutoční tzv. miešanie oviec, oni túto informáciu odovzdali ich majiteľom. Gazdovia prišli v určenom dni k bačovi, kde už stál pripravený košiar. Každý gazda predtým označil svoje zvieratá narezaním ucha alebo vybíjaním dierok, vypálením značky na koži, maľovaním farbou atď. aby bolo jasné, komu daná ovca patrí. Dôležitou činnosťou bolo počítanie stáda. Juhás hnal ovce po jednej do pripravenej ohrady, počítajúc zvieratá na ruženci. Každý takto odrátaný desiatok označil bača zárezom na špeciálnej palici. Po zhromaždení oviec okolo bačovej chalupy pozval bača majiteľov oviec a juhásov na hostinu, na ktorej boli do rána. Ráno bača s juhásmi trikrát obišiel košiar s ovcami, okiadzal bylinkami posvätenými na sviatok Panny Márie (Nanebovzatie Matky Božej – 15. august) a pomocou kropeničky z jedľových alebo smrekových konárikov kropil všetko vodou svätenou na Troch Kráľov (6. január). Počas týchto úkonov sa prítomní modlili „Otče Náš”. Bača pokropil a okadil aj juhásov a honelníkov, aby držali spolu, žili v mieri, v bezpečí a boli zdraví. Pri odchode bolo treba na zem položiť valašky spojené reťazou, cez ktoré museli ovce prejsť. Tento úkon mal zabrániť tomu, aby sa ovce zo stáda nerozutekali. Nakoniec bača urobil vo vzduchu nad cestou znak kríža a redik sa pohol. Prvý išiel bača, za ním stádo, po bokoch juhási, honelníci a psy. Vzadu išiel voz s pastierskymi vecami. Niekedy odchádzajúcich odprevádzali gazdovia. Tento pochod sa uskutočňoval s náležitou vážnosťou, sústredene. Počas neho platilo pre pastierov množstvo zákazov, dodržiavanie ktorých malo zabezpečiť dobrú sezónu na pastvu. Napríklad juhási sa nemohli podopierať valaškami, aby si ovce nezlámali nohy a bača kreslil valaškou na míňaných rázcestiach do zeme kríž, aby sa im vyhli zlé sily.

V minulosti sa cesta s ovcami na hole a návrat do dediny uskutočňovali v etapách. Na jar, podľa toho ako ustupovala zima do hôr a v jeseni podľa jej „schádzania” z končiarov do dolín, pásli stáda na nižšie situovaných poľanách, tzv. spodkoch.