Rusinova poľana – dejiny hôr a ľudí
Rusinova poľana je jedným z najznámejších a najnavštevovanejších miest v Tatrách. Leží vo výške 1180-1300 m n.m., na hrebeni medzi Husím krkom (poľ. Gęsia Szyja) a Holým vrchom (poľ. Goły Wierch), na západnej strane doliny rieky Białka. Odtiaľto je prekrásny výhľad na Belianské a Vysoké Tatry a nachádza sa tu križovatka turistických chodníkov. Odtiaľto vedie cesta na Wiktorówky, do sanktuária Matky Božej Javorinskej, nazývanej Kráľovná Tatier. Dejiny tohto chrámu sa začali na poľane, na ktorej jeden zo salašov obhospodarovala Marysia Murzańska, štrnásťročná pastierka. Jej sa v roku 1860 zjavila v lese hraničiacom s Rusinovou Krásna Pani, keď dievčatko hľadalo zatúlané ovce či kravy.
Rusinova poľana bola nazývaná aj Javorina (preto Matka Božia Javorinská) alebo Rusinova Javorina, Rusinka – pravdepodobne podľa priezviska šoltýsa z podhalianskej obce Grúň (poľ. Groń) Karola Rusina, ktorému ju okolo roku 1650 daroval kráľ Ján Kazimír. V minulosti tu mali svoje salaše aj rodiny Murzańska, Goliasowa, Kobylarczykowa a niekoľko iných podhalianských a spišských rodov. Na poľane sa nepásol iba dobytok a ovce, ale zbieralo sa aj seno. Keďže ešte pred polstoročím bolo toto miesto ťažko dostupné, seno sa zhromažďovalo v tunajších humnách, a v zime sa ním kŕmil živý inventár (hlavne ovce) (napr. aj malými jedľovými konárikmi) priamo na mieste; bolo to posledné zimovisko v poľských Tatrách, v minulosti príznačné pre karpatské pastierstvo. Seno sa v zimoviskách zvaných „mražnice” zhromažďovalo na stohoch, pre ovce sa stavali štvorboké ohrady zastrešené na jednej strane, ľuďom slúžili zrubové koliby.
Na poľane stálo niekoľko desiatok salašov a humien. Tie, ktoré boli určené pre pastierov dobytka, mali spravidla osobitnú miestnosť s ohniskom. Už na začiatku 50-tych rokov 20. storočia ostalo z veľkej pastierskej osady len niekoľko salašov.
Ešte v roku 1960 sa tu nachádzalo 20 pastierskych objektov, desať z nich bolo zapísaných do zoznamu pamiatok, štyri z nich mali štatút rezervácie. Posledný krát bolo odtiaľto zvážané seno (30 vozov) v roku 1970 a v roku 1973 sa na tejto poľane skončila pastva oviec.
V spustnutých salašoch sa zabývali turisti – skupina už od dávna spojená so sanktuáriom a duchovenstvom v neďalekých Wiktorówkach. Prvou „základňou” pre pocestných bol veľký salaš nazvaný „Rysy”. Keď v januári 1972 zhorel, jeho funkciu prevzal „Krywaň” – majetok rodiny Kobylarczykovcov z Grúňa.
Legendou Rusinovej bola po mnoho rokov „Babka” ako volali Angelu (poľ. Aniela) Kobylarczykovú z rodiny Nowobilských – poslednú gazdinú na poľane. Na začiatku tu trávila leto a spolu s mužom strážila kravy, zbierala seno a po jeho smrti v roku 1974 sama obhospodarovala poľanu a jej salaš sa stal obľúbenou zastávkou pre turistov. Zastavil sa tu počas svojich potuliek po Tatrách aj kardinál Karol Wojtyła. Dodnes koluje príbeh o tom, ako tohto turistu nič netušiaca „Babka” poslala po vodu. Po Jeho zvolení za pápeža nariekala, že neprezieravo túto vodu použila na čaj namiesto toho, aby si ju nechala ako svätenú vodu.
V súčasnosti sa na Rusinovej poľane uskutočňuje tzv. kultúrna pastva oviec – jedna z niekoľkých na území poľského Tatranského národného parku. Turisti tu môžu navštíviť funkčný ovčiarsky salaš, napiť sa žinčice, kúpiť si oštiepky a hrudu – výrobky z ovčieho mlieka, môžu vidieť dojenie oviec a celé pastierske hospodárstvo. Už pätnásť rokov ho vedie bača Stanislaw Rychtarczyk z Grúňa. Je to rodinná tradícia. Jeho strýkom bol slávny bača Jan Murzański, ktorý ako posledný v Tatrách zimoval na Rusinowej poľane s ovcami. Aj on pochádzal z rodiny, v ktorej bolo bačovanie „povolaním” prechádzajúcim z pokolenia na pokolenie.
Dnešná koliba, naďalej veľmi atraktívna, využíva mnoho civilizačných výdobytkov. Pastierske nástroje sa na poľanu odvážajú terénnym autom, košiar je zabezpečený aj „elektrickým pastierom”, kontakt so svetom zjednodušuje mobilný telefón. Jedno sa však nemení: vôňa vatry na salaši, ovce a hory.