zobraziť na mape vyhľadávací filter celá obrazovka > <
rozšírte mapu >

TATRANSKÁ BUKOVINA – história majstra zdobených nohavíc

Andrzej Czernik šil a ozdoboval tradičné podhalanské kroje majstrovsky. Od ranej mladosti sa priúčal tomuto neľahkému umeniu až sa preslávil na celom Podhalu a mnohí gorali chceli nosiť ním ozdobené nohavice a kabáty. viac

Mohlo by sa zdať, že šitie a vyšívanie krojov je typicky ženskou činnosťou. Ale ak ide o kabáty a nohavice, čiže tradičný goralský mužský kroj, majstrami v tomto umení boli muži a jedným z najlepším bol Andrzej Czernik.

Rodinný biznis

            Andrzej Czernik, najmladší zo štyroch súrodencov, tak ako aj jeho bratia sa zaoberal šitím tradičných goralských ľudových krojov. Svoje dobrodružstvo so šitím začal, keď mal 15 rokov. Spolu s najstarším bratom Františkom tvorili ideálny duet: Andrzej šil kabáty, čiže vrchný odev – plášte zo súkna bez podšívky a František nohavice.

Žiaľ onedlho prišla vojenská služba a bratia museli krajčírsku činnosť pozastaviť. Na to, aby mohli čas okupácie prežiť, Andrzej začal s pašovaním – na Slovensko nosil vajíčka a soľ a odtiaľ sa vracal s cukrom a múkou. Raz ho chytili a takmer ho z tohto putovania odoslali priamo na nútené práce do Nemecka – našťastie sa mu poradilo tomuto vyhnúť.

Časom mal František čoraz menej síl na šitie a Andrzej Czernik sa začal špecializovať aj v šití goralských nohavíc. Šitie musel nejako spojiť s prácou na šesťhektárovom hospodárstve a pri včelínoch nachádzajúcich sa hneď pred jeho domom. Ťažká práca na roli mala vplyv na to, že jeho ruky boli drsné, prepracované. Takže šitie nebolo pre neho ľahké.

Keď bolo na poli veľmi veľa práce, na šitie si nachádzal čas v noci. Vtedy bol pokoj a sústredenie – potrebné pri vyšívaní – prichádzalo ľahšie. Najviac krajčírskej práce mal Andrzej Czernik vtedy, keď sa blížili väčšie sviatky, predovšetkým Veľká noc a Božie telo. Je zrejmé, že sa na sviatok každý goral potreboval elegantne prezentovať a „pekne sa vyfešákovať“, čiže obliecť si parádny kabát a nohavice.

Majstrovské tajomstvá

            Andrzej Czernik šil kroje aj na objednávku zo zahraničia, najviac pre poľských emigrantov v Amerike, ktorý zväčša pochádzali práve z Podhala. Miestni gorali si svoj odev zbierajú rokmi, pretože spolu z bačovským opaskom, krpcami a klobúkom je to nemalý výdavok. Spravidla sa najprv objednávajú nohavice, pretože sú najdôležitejším prvkom kroja a nestoja tak veľa.

            Hoci by sa mohlo zdať, že goralské nohavice vyzerajú na Podhalu všade tak isto, práve Andrzej Czernik dobre vedel, že to nie je pravda. Skoro každý jeho klient mal iné požiadavky. Nohavice šité pre goralov zo Spiša mali mať spodnú časť nohavíc trochu širšiu a tí z Zębu nosili širšie v bedrách. Mladí chlapci chceli úzke nohavice, dobre dopasované k telu.

Nie je však dôležité aký strih si klient objednával, vystrihnutie a zošitie nohavíc bolo tak či tak veľkým umením. Nestačilo si pamätať, že sú potrebné presné miery objednávajúceho. Treba bolo vedieť, že časť nohavíc musela byť z jednej strany nadutá, v opačnom prípade by klient nemohol ohnúť nohy v kolene a nohavice by mohli prasknúť. Ale tento kus súkna nemohol byť príliš veľký, pretože by sa nohavice príliš nadúvali.

Nielen strih, ale aj výšivky ozdobujúce kroj, pomáhali rozoznávať z akého regiónu pochádzal ich majiteľ. A tak napr. v Cichej Wodze a Witowie boli výšivky trochu menšie ako v Bukovine a v Brzegoch, Rzepisku a Bielom Dunajci sa kroje vyšívali „bohato“, až sa křešivo (srdcový vzor charakteristický pre goralský kroj) strácala medzi rôznofarebnými kvetmi. V Jurgove na Spiši boli křešivá vykonávané minimalistickým, pôvodným spôsobom – zostal z nich iba dolný fragment nazývaní „špicom“ alebo „kresadielko“. Křešivo“ vyšívané na červeno a červeno-čierne lampasy (tak zvané „oblamky“) pozdĺž nohavíc odlišovali kroj nosený v Trybszy.

            Vyšívanie kroja začal Andrzej Czernik od obkreslenia vzoru křešiva na nohaviciach. Používal na to šablónu a kružidlo a týmto spôsobom kreslil iba stredné pole křešiva, nazývané „rozeta“ alebo „hviezda“. Zvyšné prvky kompozície vymýšľal z hlavy. Vždy mal na pamäti, aby motívy, ktoré pri sebe nevyzerajú dobre, nevyšíval vedľa seba.

            Napríklad ruže a pávie oká sa navzájom vylučovali a plesnivec sa dobre komponoval s ružienkami, ale za to „sa hrýzol“ s pávími okami, ktoré boli od neho skoršie. Andrzej Czernik mal slobodnejšie kompozície, ktoré mu umožňovali improvizovať. Ak sa nemusel pridržiavať prísne určených vzorov, mohol vo farbách zdobenia preberať podľa svojho uznania a vyšívať takou vlnou akú sa mu akurát podarilo získať.

 

Ako to kedysi bývavalo

            Kedysi boli goralské kroje ozdobované vlnou iba troma farbami: čiernou, používanou premenlivo s tmavomodrou, červenou a zelenou. Postupom času sa móda zmenila a výzdoba goralského kroja sa stala pôsobivejšia, paleta farieb sa výrazne rozšírila. Zo svojho detstva si Andrzej Czernik pamätal biele kabáty obšité iba zeleným súknom pri okrajoch, vďaka čomu sa nerozstrapkávali. Taký kabát je vidno napr. na fotografiách Jana Krzeptowského Sabalu, ale za to fotografie Klimka Bachledu, vykonané v tom istom čase, ukazujú, že nosil kabát ozdobený dvoma kvietkami na obidvoch stranách zapínania.

            Postupne sa táto skromná výzdoba kabáta čoraz viac rozširovala a obohacovala. Nakoniec sa prijala forma lemovania so šírkou niekoľkých centimetrov. Následne sa na ozdobovanie začali používať šnúrky skrútené z tmavomodrej vlny až kým na kabátoch nezakvitli vyšívané kvety, pávie oká alebo ruže umiestňované pri viazaní pod krkom. Dookola krku, na manžetách a „provizórkach“, čiže imitáciách vreciek, boli vykonávané skôr geometrické vzory.

Apogeum bohatstva výzdoby goralského kroja pripadlo na obdobie pred II. svetovou vojnou. Kabáty a nohavice boli vtedy vyšívané bez prestávky. V 80. rokoch XX. storočia prišla renesancia dávneho, vyvážaného ozdobovania. Gorali si najradšej objednávali jemne vyšívané nohavice, s křešivami takými aké nosil Sabal – čiernymi, s jemnou zmesou červene, s výrazne charakterizujúcim sa obrázkom.

Gorali vykonávali svoje kroje z ovčej vlny a ich farba závisela od farby ovčieho rúna. Biele kabáty slúžili ako obyčajný kroj, čierne však boli ekvivalentom pre frak. Každý rešpektujúci sa gazda mal čierny kabát. Tieto kabáty neboli však naozaj čierne, ale hnedé. Tak isto ako ovčie rúno zhnednuté od slnka. Ozdobovať výšivkou sa začali oveľa skôr ako biele kabáty. Neboli až tak preplnené ozdobami, mali iba červenú aplikáciu pozdĺž okrajov. Ich strih sa odlišoval, čierne kabáty boli dlhšie ako biele, vzhľadom pripomínali krakovské „sukmany“ (kabáty). Predtým ich obliekali tzv. pytači, čiže prví družbovia, ktorí pozývali hostí na svadbu.

            Andrzej Czernik si svojimi krojmi získal vyznamenanie v súťaži ľudovej tvorby Podhala, Spiša a Oravy v Nowom Targu v roku 1973, ako aj ceny: II. miesto v súťaži regionálnej výšivky v Limanowej v roku 1977, a taktiež II. miesto v celonárodnej súťaži v Toruni v tom istom roku. Jeho ručnú prácu je možné obdivovať v Tatranskom múzeu Dr. Tytusa Chałubińského v Zakopanom a v Regionálnom múzeu limanovskej zeme v Limanowej. Vlastnia ich aj gorali z Bukoviny, susedných dedín a Spiša.

            Tatranská Bukovina je miestom, v ktorom je možné ochutnať regionálne jedlá, zoznámiť sa s goralským folklórom na vlastnej koži a to v Škole hynúcich povolaní, počas Sabalovho rozprávania a Goralského karnevalu a mnohých iných kultúrnych udalostí. V zime tu panujú vysnívané podmienky pre lyžiarov. Všetky potrebné informácie o Tatranskej Bukovine nájdete na internetovej stránke: www.bukowinatatrzanska.pl.

Komentáre
Musíte byť prihlásený. Ak ešte nemáte vytvorený účet, zaregistrujte sa!
Fotografie