Po zbojníckych chodníčkoch

Zbojnícky chodník vedie cez miesta, ktoré sú zapísané v historických análoch a tradíciách prítomnosťou dobrých chlapcov, ako volali zbojníkov v podtatranskej oblasti.

Zbojníctvo, nerozlučne spojené s dejinami i kultúrou celých Karpát, bolo jednou z foriem sedliackeho hnutia, charakteristických výhradne pre horské územia. Začiatky zbojníctva v Karpatoch siahajú do 16. storočia a jeho koniec pripadá až na 19. storočie.

Príčiny tohto fenoménu vyplývajú z množstva rôznych faktorov (priaznivé topografické podmienky, historický, ekonomický vývoj, komplikované kultúrne procesy a tradície). Zbojnícke družiny koncentrovali okrem obyčajných obyvateľov karpatských dedín aj rôznych zbehov, tých, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, ale aj ľudí, ktorí si nevedeli či nemohli nájsť miesto vo vtedajšom tesnom sociálnom rámci.

Zbojníci sa organizovali v skupinách, ktoré mali od až niekoľko desiatok členov a nazývali sa družiny, bandy alebo kompánie. Na čele stál vodca zvaný hajtman, kapitán, harnaď (poľ. harnaś). Ten, kto sa chcel stať zbojníkom, musel absolvovať takzvanú skúšku, počas ktorej kapitán a ostatní členovia skupiny testovali jeho fyzické schopnosti, odvahu, odolnosť voči bolesti, výdrž. Išlo o také „disciplíny” ako strieľanie na cieľ, skákanie, hádzanie noža alebo valašky. Ten, kto vstupoval do zbojníckej družiny, prisahal vernosť kapitánovi.

Zbojnícke družiny nachádzali podporu medzi miestnym ľudom, ktorý im dával stravu, zbrane, ošatenie, pomáhal v prípade chorôb, poskytoval strechu nad hlavou v zimnom období a ukrýval ich pred prenasledovaním. Dôležitú úlohu zohrávali zbojnícke milenky či frajerky. Práve v ich domoch zbojníci ukrývali svoj lup, tu sa skrývali pred prenasledovaním a pred rozsudkami. Zároveň boli práve frajerky častou príčinou zbojníckej záhuby. Mnohí padli do rúk spravodlivosti počas stretnutia s milou alebo na ceste na schôdzku. Stávali sa aj prípady, že samotná dievčina vydala do rúk strážcov zákona svojho milého z pomsty za zradu, ale aj z chamtivosti, pretože ju pandúri podplatili.

Cieľom smelých lupičov boli zemianske dvory, fary, krčmy, gazdovstvá, pastierske salaše. Legendy o zbojníkoch hovoria aj o tom, že zbojníci dávali v kostoloch tzv. ofery na úspešnú výpravu, nechali postaviť kostolík či kaplnku. V celom Podkarpatskom vojvodstve existuje množstvo sakrálnych objektov, o ktorých sa traduje, že boli postavené za zbojnícke peniaze. Patrónom zbojníkov bol v Západných Karpatoch sv. Ján Krstiteľ (24. jún), vo Východných Karpatoch sv. Juraj (23. apríl, v Poľsku 24. apríl) a o ich pobožnosti hovoria legendy a piesne.

Zo súdnych dokumentov vyplýva, že vo väčšine prípadov boli zbojníci mladí ľudia, najčastejšie vo veku od dvadsať do tridsať rokov. Svoje ničomné remeslo vykonávali spravidla po dobu niekoľkých mesiacov, zriedkavo rokov.

Vo veciach spojených so zbojom súdy väčšinou ukladali trest smrti (rozsudok podľa útrpného práva), teda štvrtenie, lámanie na kolese, narážanie na kôl, roztrhanie koňmi, ktorému často predchádzalo zmrzačenie: odseknutie rúk, nôh, uší, vypichnutie očí, strhávanie kože a samozrejme slávne vešanie za rebro. Tento druh smrti považovali obyvatelia Karpát za mimoriadne chvályhodný. Popravy sa konali na námestiach a na popraviskách situovaných za hranicami miest, často na blízkych vŕškoch.

Karpatské zbojníctvo sa stalo aj jednou z hlavných tém slovesného folklóru – piesní, povestí a legiend. Na takom základe sa zrodil mýtus nadväzujúci na staré štruktúry hrdinských mýtov, ktoré majú svoj pôvod v dávnoveku. Podľa legendy bol zbojník hojný, spravodlivý, silný a neporazený, naprával svet tým, že bral majetok bohatým a obdarúval chudobných.