Tam, kde žijú zlí duchovia – jaskyne

Za dávnych čias ľudia verili, že v zemi sa skrývajú zlé sily. Okolie jaskýň a krasových jaskýň bolo zďaleka obchádzané, keďže nikto na seba nechcel pritiahnuť nešťastie a hnev zlých čertových síl. Iba tí, ktorí už nemali iné východisko, sa s veľkou neistotou rozhodli vstúpiť do hlbín zeme. Zbojníkom sa tieto miesta zapáčili a zhromažďovali v nich svoje lupy. Ondraszek a mnohí iní zbojnícki kapitáni sa však nepozastavovali nad skutočnou príčinou vzniku podzemných chodieb a sál. Dnes však už vieme ako jaskyne vznikajú a čím sú v skutočnosti.

Jaskyne sú podzemné chodby s rôznou dĺžkou a hĺbkou. Výskyt jaskýň sa najčastejšie spája s krasovými javmi. K tomuto procesu dochádza v oblastiach s vysokým výskytom uhličitanových a siričitanových hornín a má pôvod v postupnom rozpúšťaní minerálov vo vode. Voda okrem iného rozpúšťa také minerály ako uhličitan vápenatý (základná zložka vápenatých hornín), dolomity, sadrovce alebo kamennú soľ. Najpopulárnejšia hornina, v ktorej dochádza ku krasovým javom, je samozrejme vápenec. Pre chemikov môžeme proces vylučovania vápenca zapísať nasledovne:

CaCO3 + H2O + CO2 —› Ca(HCO3)2 => vylučovanie vápenca

Pre osoby orientovaná viac humanisticky:

Vápence sú zložené z uhličitanu vápenatého (čiže CaCO3). V chemicky čistej vode (H2O) sú ťažko rozpustné, avšak voda, ktorá tieto horniny rozpúšťa, obsahuje oxid uhličitý (CO2) pochádzajúci z atmosféry. Navyše, kým voda prenikne k horninám, musí spravidla prejsť cez pôdnu vrstvu, z ktorej tiež naberá CO2 obsiahnutý v rozkladajúcich sa organických zvyškoch. Takto obohatená voda má dokonca 300 krát väčšiu schopnosť rozpúšťať uhličitan vápenatý ako chemicky čistá voda. V dôsledku stretu vápenca s vodou obsahujúcou CO2 dochádza k vyššie uvedenej reakcii, ktorej výsledkom je vznik kyslého hydrogenuhličitanu vápenatého Ca(HCO3)2. Kyslý hydrogenuhličitan je oveľa ľahšie rozpustný ako CaCO3 a preto môže byť ďalej odvedený z miesta, kde dochádza k reakcii.

Proces rozpúšťania sa začína rozširovaním drobných trhlín, v ktorých sa nachádza malé množstvo vody. So zväčšujúcim sa množstvom vody sa tempo rozpúšťania, a tým aj rozširovania trhlín v skalách, zväčšuje. Tečúca voda plynie okolo týchto trhlín a vytvára tzv. krasové kanály. Hlavný kanál odvádza vodu von a tým vytvára krasový prameň – pramene tohto typu sa nazývajú vyvieračky a najčastejšie sa nachádzajú na dne dolín.

Rozpustený uhličitan vápenatý sa môže znovu vyzrážať, napríklad v dôsledku poklesu tlaku vody, ktorá ho premiestňuje. Zmena podmienok spôsobuje zníženie oxidu uhličitého vo vode, čo sa prejavuje vylučovaním nadmerného množstva uhličitanu vápenatého. Z tohto dôvodu sa napríklad v okolí vyvieračiek môžeme stretnúť s takzvaným vápencovým kameňom (inak travertínom). Zmenšenie obsahu oxidu uhličitého vo vode môže byť tiež výsledkom zmeny teploty alebo tým, že ho spotrebujú rastlinami. K vylučovaniu uhličitanu vápenatého dochádza aj v jaskyniach – neraz pritom vzniká nezvyčajne bohatý a rozmanitý sintrový, v ktorom sa najčastejšie vyskytujú tieto prvky: stalagmity, stalaktity, stalagnáty a drapérie.

V poľských Karpatoch sa s krasovými jaskyňami stretávame na území Tatier a Pienin. Treba podotknúť, že jedna z najkrajších a najzaujímavejších jaskýň tohto typu je Ochtinská aragonitová jaskyňa na Slovensku.

Naopak, územie Vonkajších Karpát nie je tvorené z hornín, ktoré by podliehali procesu krasovenia. Tento priestor je tvorený flyšom, čiže horninám, ktoré sú náchylné na posun – pieskovce, bahenné rudy a zlepence. Preto sa tu nemôžu vyskytovať krasové javy. Jaskyne na území flyšových Karpát majú úplne iný pôvod. Vzhľadom na to, že proces rozpúšťania hornín nespôsobuje ich vznik, sa nazývajú pseudokrasové. Za ich vznik sú zodpovedné dva javy:

- masový pohyb vplyvom gravitácie, čiže procesy, ktoré majú vplyv na vývoj svahov a vrchovín. Napríklad: horské zrazy, zosuvy a odplavovanie

- procesy zvetrávania a erózie skalných stien.

Počas vytvárania jaskýň vo flyšových nánosoch je veľmi dôležitá mocnosť skalných stien. Pieskovcové vrstvy, v ktorých sa zvyčajne tvoria jaskyne, musia byť hrubé a dostatočne kompaktné.

Z morfologického hľadiska možno flyšové jaskyne rozdeliť na dve skupiny:

- trhlinové – sú predovšetkým v trhlinách alebo v systéme trhlín, dlhé niekoľko až niekoľko sto metrov. Tieto jaskyne vznikajú ako dôsledok procesov, takých ako závaly, lokálne posuny skalných vrstiev, pohyby skalných blokov atď. Ich výzor sa môže veľmi rýchlo meniť.

- jaskynné výklenky a vrstvové jaskyne:

- jaskynné výklenky – neveľké, nízke, plytké a dosť široké formy, ktoré sa najčastejšie vyskytujú na úpätí flyšových skaliek, pod skalnými prevismi. Vznikajú v dôsledku erózie stien flyšových skaliek.

- vrstvové jaskyne – väčšie formy, zložitejšie v štruktúre, oveľa širšie ako vyššie, vznikajú v dôsledku erózie flyšových vrstiev steny.

Pre flyšové jaskyne je typické, že tam chýbajú sintrové útvary (vo veľmi slabej forme sa môžu sporadicky vyskytovať).