Židia v Karpatoch – Po stopách malopoľských izraelitov

Malopoľsko je regiónom, ktorý v každom svojom kúte ukrýva konkrétne príbehy, povesti alebo architektonické diela, zabudnuté pamiatky potvrdzujúce farebnú minulosť. Je to región s bohatou kultúrou, dlhými a komplikovanými dejinami a rozličnou etnografiou. V súčasnosti, keď sa bohužiaľ čoraz viac oblastí nášho života stáva spoločnými a podobnými pre široké masy, často chýba miesto na starú multikultúrnosť a etnickosť, aká bola v minulosti v Malopoľsku. Preto je našou úlohou podporovať a starať sa o zachované pamiatky, o dejiny našich zemí, o pamäť zašlých čias …

Veľmi veľa dôležitých dejinných stôp zanechali v našej pamäti Židia. Žili v každom mestečku a vo väčšine obcí. Mali svoje náboženstvo, kultúru, zvyky. Predstavovali neoddeliteľnú časť obrazu poľskej spoločnosti. Táto spoločnosť, silne spätá s poľskými tradíciami a dejinami náhle zmizla. Tragický priebeh 2. svetovej vojny po sebe zanechal nielen prázdnotu v opustených židovských domoch, ale aj v poľskej spoločnosti, ktorej bol národ židovský prirodzenou súčasťou.

Vydajme sa teda po stopách židovského spoločenstva. Pripomeňme si, kde kedysi žili Židia, čomu sa venovali, čo milovali …

Tí, čo si chcú prehĺbiť svoje vedomosti o židovskom národe, nájdu veľa zaujímavých a prehľadných informácií na stránke www.sztetl.org.pl – portáli, ktorého cieľom je šíriť poznatky o poľských Židoch, aktualizovať a rozširovať stále nové zbierky dokumentov, článkov, máp, fotografií. Nájdeme tam opis viac ako dvoch tisíc miest a obcí, v ktorých žili Židia.

Tým, ktorí sa zaujímajú o židovské cintoríny – kirkuty[1], odporúčame internetovú stránku http://www.kirkuty.xip.pl, ktorá zhromažďuje informácie a opisy židovských cintorínov v Poľsku. Navyše obsahuje aj bohaté zásoby fotografií a informácie týkajúce sa presnej polohy historických pamiatkových objektov.

Židia v Malopoľsku

Práve tu bije srdce židovského spoločenstva v Poľsku, práve tu sa Židia pričinili o vytvorenie špecifickej kultúry a krajiny malopoľských mestečiek a dediniek.

Keď sa bližšie pozrieme na dejiny Židov v Malopoľsku, môžeme ich rozdeliť na dve časti – dejiny osídľovania (v konkrétnych miestach a podľa určitých podmienok) a dejiny, o ktorých sa dozvedáme prostredníctvom materiálov, ktoré priamo nenadväzujú na židovský národ, v ktorých sa obrazy Židov objavujú sporadicky, ako nezapísaná zmienka – napr. o Židovi – kupcovi alebo o Židovi – krčmárovi. Máme informácie z farských kníh o tom, že nejaký Žid prijal krst, ale nemáme žiadne pramene, žiadne dôkazy o existencii židovskej komunity na danom mieste. Je však nespochybniteľné, že spolu s rozvojom poľského štátu bolo Židov na jeho území postupne viac, najmä od momentu, v ktorom v roku 1264 Boleslav Pobožný vydal kaliské privilégium, ktoré Židom zaručovalo slobodne obchodovať, slobodu spolunažívania a slobodu vierovyznania.

V počiatkoch sa Židia usadzovali výlučne v mestách a až od polovice 16. storočia sa začína osídľovanie vidieka. V tom čase nasleduje zintenzívňovanie hospodárskej činnosti Židov a vznikajú „židovské povolania”. Hlavným zdrojom živobytia sa stáva remeslo, obchod a výroba.

V ďalších storočiach postupne rástol význam Židov. Nebagateľnú úlohu zohrávali v rozvoji zahraničného obchodu a pri posilňovaní kontaktov s Východom a Západom, a to najmä vďaka bohatým obchodným kontaktom. Židia mali svoje obce, budovali synagógy, tvorili svoje štvrte či ulice. Neprebiehalo to však úplne idylicky. Na jednej strane ich podporovali bohatí a šľachta, na druhej strane mali kresťanov negatívne ovplyvňovaných cirkvou, ktorí v nich videli iba zlú, nevernú konkurenciu, ktorej by sa bolo treba zbaviť, alebo jej obmedziť práva.

Zásadnou zmenou v zákonodarstve bolo obdobie rakúskeho záboru, v ktorom Židia – ako aj zvyšok obyvateľov Haliče – prešla pod správu cisára. Najprv boli Židia vyhlásení za úplne iných ako zvyšok spoločnosti, obmedzili sa im práva, boli zaťažení vysokými daňami, najchudobnejší boli odsúvaní mimo monarchie. Situácia sa zmenila v 19. storočí, keď boli Židom priznané plné občianske práva.

Znovuzískanie suverenity Poľska bolo pre Poliakov i pre Židov šťastnou udalosťou. V rýchlom tempe sa rozvíjal ich zmysel pre obchod – opäť začali pôsobiť židovské firmy, továrne a podniky, spoločenská i publicistická činnosť.

Stáročia spolunažívania a budovania štátu však do tla zhoreli spolu s vypuknutím 2. svetovej vojny. Udalosti tohto obdobia – prenasledovanie židovského obyvateľstva a exterminácia vymazali Židov z poľskej multikultúrnej mozaiky. Tento prvok, ktorý tu bol po stáročia, ktorý každého sprevádzal, prestal existovať a ostali po ňom len pamiatky. Po rokoch zabudnutia začala byť pamäť o Židoch reaktivovaná. Ľudia si začali pripomínať židovských obyvateľov mestečiek a rovnako Židia – tí, ktorí prežili vyvražďovanie – začali prichádzať do Poľska a začali sa starať o zvyšky toho, čo tu ostalo po vojne – synagógy a cintoríny.

Veľa synagóg a kirkutov bolo obnovených a vyčistených. Naďalej však existuje mnoho historických objektov, predovšetkým cintorínov, na ktoré sa zabúda. Židovské cintoríny čoraz viac zarastajú. Svojim vzhľadom prosia, aby sa o ne niekto postaral a tým pripomenul, že tu žili Židia, že boli členmi našej spoločnosti a tak ako ostatní pracovali, modlili sa a umierali...

[1] Kirkut, kierkow, kierchol, kirchol – od nemeckého slova Kirchhoff – pomenovanie pre židovský cintorín, ktoré po stáročia používajú Poliaci, najmä obyvatelia Haliče. V slovenskej literatúre sa s týmito pomenovaniami nestretávame, u nás poznáme pomenovanie getort (jidiš) – z nemeckého „gut Ort“.