FILMOVÝ KARPATSKÝ CHODNÍK cz.2

V rámci Filmovej karpatskej cesty boli prezentované filmové diela, ktoré vďaka umiestnení deja na malopoľsko-pešovskom pohraničí, sú spojené s kultúrnym a artistickým dedičstvom regiónu. Boli zariadene k jednej z dvoch základných kategórií  – hraný alebo dokumentárny film. Pre mnohých milovníkov filmu hľadanie reálneho miesta, v ktorom sa odohráva dej je veľmi atraktívnou aktivitou a stáva sa zdrojom satisfakcie. Dôvodom záujmu o filmovú turistiku je známy v celom Poľsku portál Polskanafilmowo.pl.

V štúdium môžeme nájsť poľské ako aj slovenské filmy. Je to dôvod toho, ak veľa veci spája tieto krajiny. Stáva sa tak v prípade legiend o Jánošíkovi, ktoré sú spoločné pre poľské a slovenské dedičstvo. Svoje miesto na ceste majú zároveň populárne filmy ako Tisícročná včela Juraja Jakubiska, ako aj menej známe ale takisto pozoruhodné, čoho príkladom je zaujímavý dokumentárny film Nataszy Ziółkowskiej-Kurczuk s názvom W Nowicy na końcu świata. 

Druhým elementom Filmovej karpatskej cesty sú postavy a osobnosti kinematografie spojené s malopoľsko-preśovským pohraničím. Sú to tvorcovia (režiséri, herci, scenáristi), ktorí sa tu narodili a niekedy aj tvorili. Každý z umelcov bol zariadený k mestu, z ktorého pochádza.

1982 Pasła konie na betonie (Pásla kone na betóne), réžia Štefan Uher

Dej

Štefan Uher, ktorý sa narodil v roku 1930 bol jednym z najznámejších slovenských režisérov. Vo výsledkoch swojej celoživotnej práce boli také filmy ako na príklad  Slnko v sieti z roku 1962 a Orgány z roku 1965. Tragikomédia Pásla kone na betóne je jednym z najneskôrších diel zomrelého v roku 1993 režiséra.

Film ukazuje históriu Johanky samotnej matky, ktorá kdesi v obci v okoli Prešova býva s dcérou Pavlinkou. Pretože nemá manžela v obyvatelia obci ju podeňujú. Dcéra dochádza do práci do Prešova mäsokombináte. Počas koncertu zaznamuje sa s mladým vojakom. Zaľubila sa doňho a rychlo otechotňala. Vychádza na javo, že aj iné dievča vojaka čaká dieťa a chalan sa rozhodol s ňou ostať.  

História sa opakuje. Tak isto ako pred niekoľkými rokmi matka, tak teraz dcéra čaká nemaželské dieťa. Tak isto obidve ženy ostávajú same.

Štefan Uher rozprávajúc jednoduchú históriu, ktorá sa odohráva vo väčšine na slovenskej provincii, stvoril pôvabný film. Naplnený dobrymi pocitmi, s perfektne načrtnutými postavmi dnes je tak isto zaujímavý ako pred tridsiatimi rokmi, kedy bol tvorený.  

Produkcia: Československo

Réžia: Štefan Uher

Scenár:  Štefan Uher, Emília Zimková

Kamera: Stanislav Szomolányi

Plenéry: Bratysława, Fintice, Hubina, Ostrava, Prešov

Obsadenie:

Emília Zimková - Johanka Ovšena

Veronika Jeníková – Pavlínka Ovšena

1983 Tysiącletnia pszczoła (Tisícrocná včela), réžia Juraj Jakubisko

Dej

            Sto rokov samoty Gabriela Garcii Márqueza sprevádza históriu nikoľkých generácii rodu Buendíovcov. Román je jednym z najznámejších príkladov magického realizmu. Tento prúda charakterizuje odvolávanie sa na obrazotvornosť, čerpanie z lokalnych tradícii a legiend a tiež ukazovanie toho čo je čudné a nevšedne.

            V slovenskej kinematografii ekvivalent magického realizmu vytvoril Juraj Jakubisko. Režisér vypracoval vlastný štýl, na základe metafór. Krásnym príkladom je film Tisícrocná včela, ktorý tak isto ako Sto rokov samoty Márqueza, ukazuje deje viacgeneračnej rodiny. Jej história sa odohráva na pozadi slovenských dejín – od konca 19. storočia do prvej svetovej vojny.

            Tak isto, ako v dielach magického realizmu, vo filme Tisícrocná včela stretávame sa s nevšednými udalosťami a osobnsoťami. O obyvateľov sa stára včela, ktorá žije už tísic rokov. Jeden deň z neba pada ohňová guľa, ktorá ničí mlyn.

Film realizovaný bol na základe románu Petra Jaroša. Pre milovníkov filmu je to povinné čítanie!

Produkcia: Rakúsko, Československo

Réžia: Juraj Jakubisko

Scenár: Juraj Jakubisko, Peter Jaroš

Kamera: Stanislav Doršic

Plenéry: Banská Bystrica, Bratislava a oklie, Lednice, Liptov, Orava, Spiš

Obsadenie:

Jozef Króner – Martin Pichanda

Štefan Kvietik – Samo

1985 Pani Zima (Perinbaba), réžia Juraj Jakubisko

Dej

Na základe rozprávky brati Grimmovcov Pani Zima je históriou o osúdoch Jakubka, chlapčeka, ktorý trafil do neba k Perinbabe. Pani Zima sa zaobera vyrobou snehu a kontrolovaním počasia na svete. Tak isto ako Pani Zimie, aj jemu bývanie v nemianskom paláci garantuje nesmrtelnosť.

Jakubek z neba pozera život obyvateľov jednej obci. Najmä na život osirelej Alžbetky, ktrorej otec ešte raz sa oženil. Nová macocha spolu so svojou dcérou činia život dievča neprijemným. Jakubko chce pomôcť dievčatiu. Utieka z Pani Zimy, vzdáva sa svojej večnej mládosti a schádza na zem. Tak ako vždy v rozprávkach všetko sa koncí šťastne  – Jakubko a i Alžbietka sa zosobašili a zlá macocha a jej dcéra boli vyhnané.

Pre milovníkov filmov veľmi zaujímavá je postáva Pani Zimy, ktorú hrala Giulietta Massina. Talianská herečka päťdesiat rokov bola manželkov jedného z najznámejších režisérov v histórii kinematografie, Federico Felliniho. Hrala v mnohých filmoch manžela, medzi innymi v La Strada, Nociach Cabirii, Giulietta i duchovia a tiež Ginger a Fred.

Produkcia: Rakúsko, Československo, RFN

Réžia: Juraj Jakubisko

Scenár: Juraj Jakubisko, Ľubomír Feldek

Kamera: Dodo Šimončič

Plenéry: Orawa, Tatry – Łomnica, Sulova,  Martin, Rožnov pod Radhoštěm

Obsadenie:

Tobias Hoesl – Jakub

Petra Vančíková – Alžbetka

Giulietta Massina – Pani Zima

1994 Legenda Tatr, (Legenda Tatier) réžia Wojciech Solarz

Dej

            Scenár filmu Legenda Tatr sa narodil na základe prózy Kazimierza Przerwy – Tetmajera – diel Na skalnym Podhalu a Legenda Tatr.

Časovým bodom je rok 1994, keď do Tatier prichádza Andrzej. Drožkou ide do Doliny Strążyskej, keď v stene Giewonta, z Groty Śpiących Rycerzy, zbadal svetlo. Drožkár vysvetluje mu, že podľa legendy kováč co desať rokov kuje koňa. Andrzej sa rozhodol vojsť do groty, ale spadol z príkrej steny.

V tom momente sa začína dej filmu, plného zaujímavých postáv, legiend, ľudových predstáv. Máme históriu mladého chlapca, ktorý napriek tomu, čo hovorila sestra sa stáva zbojnikom. Je tiež história chudobného  Mudronia, ktorý sám sa stará o detí.

Jednou z najkrájších rozprávok je história starého gorala Zwyrtały, ktorý po smrti ide do neba.  Ukazuje sa, že Boh tiež sa obleká v goralský kroj.  Okrem toho, keď Zwyrtała začína hrať na husliach tatranskú hudbu, všetci v nebe tancujú a spievajú goralské pesičky.

Legenda Tatr je krásnou históriou o goralskej kultúre a legendach ktoré maju svoj začiatok v tomto regióne už veľa storočí. Prezentovaný folklor a mentalita ľudí hôr tak ako priviedla do nádšenia hrdinu filmu tak isto oduševňuje divákov.

Produkcia: Poľsko

Réžia: Wojciech Solarz

Scenár: Wojciech Solarz

Kamera: Zbigniew Wichłacz

Plenéry: Zakopane, Tatry

Obsadenie:

Rafał Królikowski – Andrzej

Jerzy Trela – Mudroń

2000 Duże zwierzę, (Veľké zviera) réžia Jerzy Stuhr

Dej

            Hoci konkretne miesto deja filmu Jerzego Stuhra nie je určené, všetci diváci ktorí znajú  Beskidy bez problémov odhalia v ňom Rabku, Myślenice a Tymbark.

            Scenár na základe poviedky Kazimierza Orłosia s názvom Wielbłąd naqpisal pred niekoľkými rokmi Krzysztof Kieślowski. On sam chcel natočiť Duże zwierzę, ale cenzúra v zakazala realizácie tohto scenára. Našiel ho Janusz Morgenstern. Jeho realizáciu začal jeden z najobľubenejších herecov Krzysztofa Kieślowskiego, Jerzy Stuhr. Odohral on tiež hlavnú ulohu v tomto filme.

            Duże zwierzę to história rodiny Sawických, ktorí pevného dňa našli ťavu, ktorú nechal cirkus. Zoberajú zviera a ich vzťach sa stáva čoraz to bližši. Zatiaľ čo negatívny prístup susedov k zvieraťu je zo dňa na deň väčší.  Všetci považujú ťavu ako ohrozenie, niečo spoločensky neužitočné a preto zbytočné.

V širšej perspektíve Duże zwierzę je históriou o netoleráncii a strachu pred neznámym. Na druhej stráne o bezpodmienečnej ochráne vlastných presvedčení. Svet na obrazovke je čierobiely – zaroveň v doslovnom chapáni (filmová cievka),  a aj v metaforickom  (rodina Sawických je veľmi dobrá, ostatni obyvatelia mestiečka bez vynímok zlí.  

Produkcia: Poľsko

Réžia: Jerzy Stuhr

Scenár: Jerzy Stuhr, Krzysztof Kieślowski

Kamera: Paweł Edelman

Plenéry: Tymbark, Warszawa (zoologická záhrada), Myślenice, Rabka

Obsadenie:

Jerzy Stuhr – Zygmunt Sawicki

Anna Dymna – Maria Sawicka

2001 Człowiek zwany Nikiforem, (Človek zvaný Nikiforom),  réžia Grzegorz Siedlecki

Dokumentárny film

Film venovaný vynimočnej tvorbe a citlivosti a tiež nejednoznačnej identity jedného z najznámejších v histórii naivného maliarstva. Osobnosť Nikifora celý život bola spojená s  Krynicou Górskou. Tu sa narodil, tvoril, skúšal predavať svoje obrázky a toto mesto najčastiejšie maloval. Väčšinu života travil v nudzi, odmietnutý ľuďmi z dôvodu invalidity – hovoril nezreteľne.

Film sa súsreduje na osobnosti maliara a jeho identite. Sám Nikifor hovoril o sebe Matejko, považujúc jeho prezvisko ako synonimus maliara. Bol Rusínom  – narodil sa ako nemanželské dieťa Jawdoki Drowniak, chudobnej, hluchonemej rusínskej žobráčky, ktorá prinašala vodu do krynických penzjónov. Sám maliar nikdy nepoužival toho priezviska.

V istom momente tvorba tohto naivného maliara získala slávu a vláda Poľskej ľudovej republiky v roku 1962 sa rozhodla nájsť jeho identitu. Súd v Muszynie spísal nový rodný list, dal mu meno Nikifor Krynicki a poľskú národnosť.  

Po mnohých rokoch Rusínci si spomenuli na jeho korenie a identitu.  Na hrobe zomrelého v roku 1968 umelca sa našli dva napísy: Nikifor Krynicki latinskom abecedou a Nykyfor Epifan Drowniak cyrilikou.

Produkcia: Poľsko

Réžia: Grzegorz Siedlecki

Scenár: Grzegorz Siedlecki

Kamera: Andrzej Szulkowski

Plenéry: Krynica Górska

Obsadenie:

Edward Dwurnik

Marian Włosiński

2003 Tatrzańskie misterium (Tatry mystérium), réžia Pavol Barabáš

Dokumentárny film

Pavol Barabáš je zaroveň režisérom, ako aj scenáristou a tiež  kameramanom. Narodil sa v roku 1959. Realizuje horské filmy.

Jeho tvorbu môžeme rozdeliť na dva prúdy – na jednej stráne hovorí o najďalších a najdivokejších miestach na zemegule (ak vo filme Pururambo o nedotknutých civilizáciou kmeňoch Novej Guieni alebo o jednej z najväčších jaskyň vo svete ukázaných vo filme Tepuy), z druhej – slovenské hory. Tatrom venoval niekoľko výnimočných filmov. Na Filmovej karpatskej ceste Tatrzańskie misterium jest jednym z nich.

Zrealizowane w 2003 roku Tatrzanskie misterium to trvajúca jedenásť minut filmová impresia. Pri zvukoch instrumentalnej, pokojnej hudby divák kontempluje krásne fotografie Tatier – ukázaných v rôznych ročných obdobiach a o každom dennom období. Na obrazovke vidíme zvieratá bývajuce v Tatroch. Príroda žije a trvá v harmonii. Určený pred storočiami poriadok stále platí – človek je tu len hostom, príroda má svoje vlastné pravidlá.

Za svoju tvorbu Pavol Barabáš bol mnohokrát ocenený, medzi innymi na był na Trento Film Festival, najstarším a jedným z najdôležitrjších na svete festiwali horských filmov, ktorý má miesto v Tridente. V roku 2003 dostal cenu Krištáľové krídlo, pre najvýraznejšie osobnosti Slovenska.

Produkcia: Slovensko

Réžia: Pavol Barabáš

Scenár: Pavol Barabáš

Kamera: Pavol Barabáš

Plenéry: Tatry
2004 Mój Nikifor, (Môj Nikifor), réžia Krzysztof Krauze

Dej

Ako napísal v recenzii Kamil Rudziński (zdroj: Rudziński Kamil Stróż diamentu, [w:] Kino 10/2004, str. 42) zdáva sa, že pre jeden napad – obsadenie Feldman v tak výnimočnej úlohe  (Nikifora – poznámka MW) – hodno bolo tento film natočiť. Tento napad bol trafením do čierneho. Okrem fyzickej podobnosti Krystyny Feldman do známeho krynického naivného maliara, vytvorila dokonalú, ale nejednoduchú hereckú kreáciu.

Film Krzysztofa Krauze nepredstavuje celeého života umelca. Sústreduje sa na priateľsve Nikifora s Marianom Włosińskim. Ukázuje obdobie života maliara od spoznania zakonnego zástupcu do smrti umelca v roku 1968. Spoznanie Nikifora menilo život Włosińského, naručilo harmóniu zaroveň v práci ako aj v domove (Nikifor bol príčinou zrušenia jeho manželstva). Napriek tomu Marian Włosiński dovolil maliarovi ostať sa vo svojom živote až do smrti.

Pri priležitosti točenia filmu o neobyčajnom priateľstve, bola ukazaná predvojnová  Krynica Górska. Nikifor bol z nej tri krat vysídlený, prvý krat počas akcii. Napriek ďalekým deportáciam vždy sa vrácial do Krynicy.

Produkcia: Poľsko

Réžia:  Krzysztof Krauze

Scenár: Joanna Kos – Krauze, Krzysztof Krauze

Kamera: Krzysztof Ptak

Plenéry: Krynica – Zdrój, Złockie (cerkiew św. Dymitra), Warszawa (Zachęta)

Obsadenie:

Krystyna Feldman – Nikifor

Roman Gancarczyk – Marian Włosiński

Lucyna Malec – Hanna Włosińska, żona Mariana

2004 Goralenvolk, réžia Artur Więcek

Dokumentárny film

            Goralenvolk je názov nemeckej germanizačnej na Podhali v rokoch 1939 – 44. Bola založená na propágacii idei, že golare majú germanské pochodenie. Gorealenvolk to najväčší počas druhej svetovej vojny príklad poľskej kolaborácie s hitlerovcami. Začal sa na začiatku vojny, po obsadení Hansom Frankom Waweli. 7. Novembra 1939 roku prišla k nemu goralská delegácia. Wacław Krzeptowski a Józef Cukier dali mu zlatu valašku, ďakujúc v mene všetkých obyvateľov Podhalia. Zakopané sa menila na turictické stredisko pre Nemcov, ktorí s ochotou prichádzali tú oddýchovať v čase vojny.

Nie všetci gorale súhlasili s hitlerovcami. Len nikoľko percent definovalo svoju identitu ako goralskou vzavajúc sa poľskej. Veľa spolpracovalo s odbojovým hnutím a bola vytvorená Tatranské konfederácia.

Film Artura Więcka sa snaží nájsť odpoveď na veľa otázok – prečo niektorí spolupracovali s hitlerovcami, či Krzeptowski v súčastnosti bol zdraca? S obyvateľmi Podhalia, z których väčšina ešte si pamäta tie časy, hovoril reporter Gazety Wyborczej Paweł Smoleński. Ukazuje sa však, že nechcú sa vraciať k tej histórii. Nechcú tiež jednoznačne hodnotiť tamtych rozhodnúť. Téma Gorelenvolk, celé roky bola pre nich temou tabu a pre niektórych je ňou do dnes.

Produkcia: Poľsko

Réžia: Artur Więcek

Scenár: Witold Bereś, Artur Więcek

Kamera: Marek Gajczak

Plenéry: Zakopane, Tatry

2005 Karol – człowiek, który został papieżem, (Karol – človek, ktorý sa stal pápežom), réžia Giacomo Battiato

Dej

Osobnosť Karola Wojtyły bola veľmi sine spojená s Malopoľským vojvodstvom. Pápež sa narodil vo Wadowiciach, študoval a býval v Krakove. Mnohokrát chodil do hôr, ktoré mali preňho veľmi veľký význam. Potom, ako vysokoškolský pedagog, chodil spolu so svojimi študentmi na Podlhalie a do Tatier.

Film talianského režiséra s názvom Karol – človek, ktorý sa stal pápežom hovorí o živote Karola Wojtyły zahrňajúc čas od vypuknutia druhej svetovej vojny do dna zvolenia na pápeža 16. oktobra 1978 roku. Hrdina je prezentovaný v šírokom kontexte – zaroveň historickým ako aj kultúrovym. Film jasne ukazuje vplýv druhej svetovej vojny a čoraz to ďalšie straty blízkych na vyber ďalšej životnej cesty. Politické údalosti povojnového Poľska, konflikt s  bezpiekou (Ministérstvo publičného bezpečia), poznanský Jún 1956 roku sú pozadím ďalšej duchovej kariéry Wojtyły.

Realizaciu filmu začali pod konec pontifikátu Jana Pavla II, a jeho premiéra mala miesto už po smti pápeža. Čo bolo dôsledkom veľmi emocjonalnych dojmov z filmu, ktorý bol nie len kinematografickým dielom ale hlavne veľkou údalosťou.

Produkcia: Franúzsko, Kanada, Niemcy, Poľsko, Taliansko

Réžia: Giacomo Battiato

Scenár: Giacomo Battiato

Kamera: Giovanni Mammolotti

Plenéry: Krakov, Babice, prelom Białki

Obsadenie:

Piotr Adamczyk – Karol Wojtyła

Małgorzata Bela – Hania