„Dobczyce – počiatok cesty na Oravu a nowotaržská cesta”

Cestou na Oravu – podmienky na prepravu soli

Cesta na Oravu sa konala väčšinou v zime alebo v lete a trvala niekoľko dní. Pripravoval sa voz ťahaný dvoma až štyrmi koňmi, na ktorý sa obyčajne naložili dva balvany, ktoré sa zaistili roztiahnutým plátnom. Na cestu sa takto vydávalo mnoho povozov naraz. Išli s ozbrojeným konvojom, ktorý mal zaistiť ich bezpečnosť. Kvôli ochrane sa prevozu cennej soli zúčastnilo najmenej 50 osôb. Zaujímavou informáciou je, že prevoz a obchod so soľou mal aj svoju nebezpečnú tvár, pretože na cestách a horských chodníčkoch vedúcich do Uhorska silne kvitlo pašovanie soli. 

Čo je to balvan soli?!

Základným produktom soľnej ťažby v Malopoľsku bol tzv. soľný balvan. V druhej polovici 14. storočia vážil 6 alebo 8 centnárov, teda od 330  do 440 kg. Behom času sa ich váha zväčšovala a na prelome 17. a 18. storočia vážili od 1100 do 2000 kg, a niekedy aj viac. Vzhľadom ku krušným podmienkam pri preprave po nowotaržskej ceste a cez horské sedlá, vznikli špeciálne menšie balvany zvané „slovenské”, ktoré vážili cca 600 kg. 

Dobczyce – jedno z východiskových miest na poľsko-uhorskej soľnej trase.

Dobczyce – mesto ležiace neďaleko Veličky, sa stalo jedným z východiskových miest na trase vývozu soli do Uhorska.

Dnes minulosť najlepšie pripomína dobczycký hrad, postavený na skalnatom a strmom kopci. Zmienka o Dobczyciach sa po prvýkrát objavila v prameňoch z roku 1266, a za ich vznikom stála intenzívna fortifikačná činnosť kráľa Kazimíra Veľkého. Dokumenty tu potvrdzujú existenciu colného úradu od roku 1359, je ale pravdepodobné, že tu pôsobil už dlhšie (najmenej od 13. stor). O samotnom hrade sa začína hovoriť až od roku 1359. Stojí za zmienku, že na opravy hradu vynaložil na konci 14. storočia Vladislav Jagellonský, značnú časť výnosu z veličských žúp. Hrad v Dobczyciach sa skladal z dvoch častí: horného hradu, na vyššej juhovýchodnej časti kopca a potom dolného hradu v severnej časti. Najhoršia doba pre túto stavbu nastala na začiatku 18. storočia, nasledovalo divoké rozoberanie zrúcaniny v 19. storočí. Získavanie stavebného materiálu z hradných zrúcanín pre stavbu kostola a okolitých domov, prehĺbilo devastáciu pamiatky. Ťažbu materiálu sa podarilo zastaviť na počiatku 20. storočia vďaka zákroku Výboru konzervátorov západnej Haliče.

Dnes na území hradu pôsobí Regionálne múzeum PTTK.